Nezávislý BLOG

Úvodník

Patrili do generácie, ktorá potrebovala počuť, že je smrteľne chorá. Rakovina, AIDS, žltačka C, samovražedné sklony, narkománia, anorexia, depresia. Istota bola tým jediným čo im celý život chýbalo. Aj preto vždy s radosťou chodievali k lekárom. Potrebovali už konečne počuť to osudové: Umriete! Ste smrteľne chorý... Je mi ľúto... Čakali to vždy keď si pripaľovali cigu. Každým slastným nádychom podporovali tumor v pľúcach, očakávajúc posledný výdych. S každým poldeci očakávali zlyhanie pečene a pri každej dávke chceli, aby to bola tá, čo ich už konečne odstaví. Generácia, čo potrebovala skončiť. Jediná istota je smrť. To im predsa bolo vždy jasné.

---

Dúfanie v milosť

Sandra sedela v kaviarni už pomaly hodinu. Bolo jej celkom fajn. Cítila sa rovnako mizerne ako asi už stotisíckrát predtým. Zhovárala sa s Majdou a okrem toho, že rozoberali všetkých a všetko, stihli si aj zopakovať učivo. Ale napriek tomu, že Sandra Majde venovala nejeden úsmev v ten večer, a že spolu tak dobre vychádzali už niekoľko rokov, Sandra Majdu rada nemala. Nemohla sa pri nej zbaviť dojmu, že je na tlačovke a čokoľvek povie, môže byť na súde použité proti nej. Majda bola typickým dievčaťom z triedy. Až na občasné úlety sa vždy obliekala nanajvýš vkusne a nie príliš vyzývavo. Vďaka tomu ju mali rady všetky učiteľky, spolužiaci, s ktorými počas prestávok tak rada flirtovala, a aj matky jej spolužiakov a spolužiačiek. Majda prosto vedela spraviť dojem, to sa jej nedalo uprieť. Spravila dojem dokonca aj na Sandrinu mamičku, životom mierne sklamanú rozvedenú právničku, ktorá chcela mať zo svojej dcérenky viac než len ďalšie priemerné dievča v triede. Aj preto Sandre vždy hovorievala, že musí byť silná a že sa nikdy nesmie vzdať. Hovorila jej tiež, že nesmie veriť chlapom, ba ani chlapcom. Za žiadnu cenu. Nikdy. Preto jej Majda udrela do očí tak skoro. Sandrina mamička bola vlastne prvou mamičkou v triede, ktorá si všimla Majdu a chcela ju za kamarátku svojej dcére. Preto schválne usporiadala narodeninovú párty pre Sandru, keď mala ešte len desať a nenápadnými, nie príliš nátlakovými pozvaniami vymýšľala program pre obidve dievčatá: Sandru aj Majdu. Čo už však Sandrina mamička netušila bolo, že vďaka nadmernej pozornosti začala Sandra žiarliť. A to ju nehecovalo, ako by sa možno očakávalo od dcéry úspešnej právničky, ktorá sa po troch rokoch kariéry stala spoločníčkou vo firme, donútilo ju to zastaviť sa a pomaly upadať do depresie. Majde prestala veriť hneď potom, ako zistila, že jej dovtedy najlepšia kamoška povie bez zábran všetko jej matke. Mala len jedenásť, to znamená, že s Majdou sa kamrátili ešte len rok, a už bola až uši v svete intríg, klamstiev, lží a úskokov. Pomaly, ale isto začínala čítať medzi riadkami a keďže cvikom sa z učňa stáva majster, do pätnástich sa u nej táto schopnosť rozvinula tak, že gymkom prešla bez jediného zádrheľa zo strany učiteľov, či spolužiakov, medzi ktorých ešte stále patrila aj Majda. Po gymku obidve nastúpili na výšku v tom istom meste a Sandrina mamička im kúpila byt hneď naproti univerzite, aby to dievčatá nemali do školy ďaleko a mohli sa viac zaoberať učením. Sandra šla študovať masmediálnu komunikáciu a aj napriek tomu, že ju všetci vrátane matky odhovárali, vykyšľala sa na právo, na ktoré bola tiež prijatá. Majda šla na potešenie celého okolia na medicínu. Prírodné vedy jej šli celé gymko a skúšky spravila tak dobre, že bola prvá na listine prijatých. Nevedno, či vďaka súkromnému bytíku alebo jednoducho preto, že sa stratili spoločenské putá rodného mesta Majda sa po večeroch venovala viac spoznávaniu ľudského tela z praktického hľadiska, než len čisto akademickým prístupom. Sandra ju radšej nekomentovala a šla si vždy po svojom. Zakaždým sa iba zavrela vo svojej izbe, počúvala hudbu a čítala si alebo sa učila. Pre Sandru nebolo žiadnym zázrakom, že napriek “náročnému životnému štýlu” Majda prechádzala všetky skúšky na A-čka a ako jediná prváčka získala prospechové štipendium. Väčším prekvapením pre ňu bolo, že ju zo školy po toľkých prefláknutiach ešte nevyrazili. Narozdiel od Majdy si v meste nehľadala len chalanov na one night stand, ale pokúšala sa o “vážne vzťahy”. Nevychádzalo jej to možno preto, že jediní chlapci, o ktorých bola ochotná prejaviť záujem boli playboyi typu: “máš v očiach niečo zvláštne, čo som ešte nikdy predtým nevidel,” alebo týpci, hovoriaci: “yo, girl, ty si tá jediná, na ktorú sa dnes večer pozriem a budem dúfať, že takýchto večerov bude čím ďalej tým viac,” no ani jeden typ chalanov sa neosvedčil ako dôveryhodný a cítila, že na škaredých chlapov má ešte čas. Skúšala aj všeliakých zábudlivých rojkov aj dokonca pekných zbabelcov, čo na babu ani nepozrú. Nikto normálny. Až kým nestretla Oldricha. Skutočne originálny chlapec. Pekný, milý, perspektívny. Toho jej prebrala Majda. A urobila to práve vtedy, keď prišiel po Sandru ňu domov. Chcel ju odviezť na rande v novom aute, no polonahá, sexi, šampónom voňajúca Majda mu asi prišla momentálne lákavejšia, ako naivná Sandra sediaca v boxe obľúbenej reštiky, dúfajúca, že sa mu po ceste nič nestalo. Po tomto incidente mala chuť Majdu zabiť, ale kvôli kurve si život zničiť nechcela. Aj preto sa tvárila, že jej na Oldovi až tak nezáležalo a pokračovala akoby sa nič nestalo. Odvtedy chodila na prvé tri rande s každým chalanom zároveň aj s Majdou. Bol to test, či ten chlapec bude venovať viac pozornoszi jej, alebo jej s hlbokým výstrihom prísediacej “kamarátke”. Ešte sa však nestalo, aby pri kozatom výstrihu sexi kamarátky bol nejaký chlap schopný pozrieť ktorejkoľvek z nich do očí. Dnes však bol výnimočný stav. Chalan sa aj napriek tomu, že bolo všetko vopred dohodnuté nedostavil. Sandra bola mierne sklamaná, Majda sa bavila ako vždy – pohľadom už koketovala s jedným príjemne vyzerajúcim, asi poriadne namysleným, mládencom, ktorý tento scenár jasne poznal. Za chvíľku jej objedná drink. Ona ho odmietne a zatvári sa akože: “Čo si to dovoľuješ špinavec! Nie som žiadna kurva!” a on sa príde ospavedlniť. Ona zistí, že on je v podsate uhladený a aj poriadne strémovaný, preto sa ju spočiatku zdráhal osloviť osobne a dúfal, že nápoj mu pomôže prelomiť bariéru. Typický začiatok hry. O chvíľu jej objedná drink, ktorý tentoraz už slečna prijme a čaká ho zasľúbená noc v objatí jej lona. Úprimne sa mu chcelo zvracať z týchto svíň. Namiesto toho, aby zavolal čašníka aj s nápojovým lístkom, zaplatil a pobral sa domov. Vo dverách však doňho narazil akýsi chlapík. Bol úplne červený v tvári a očividne zadychčaný. Chlapík sa volal Peter a hneď ako vošiel sadol za bar a zaradom behom polhodiny do seba kopol päť pív. Pozrel na tie sexice sediace pri stole za barom a rozmýšľal prečo sa jedna z nich tvári tak smutne. Ďalšie pivo. Viac si tie dve nevšímal. Potreboval myslieť. Musel to vymyslieť. Čo s tým? Pochádzal z chudobnej rodiny. Jeho otec bol celý život na kapitalizmus nadávajúci robotník. Jeho mama deto. Od narodenia ich učili na istoty socializmu a nakoniec, tesne po založení rodiny, v období, keď potrebovali najviac peňazí a stability, ich o ne pripravili. Dosť však o jeho rodičoch. Peter bol malomestské dieťa. Jeho najväčšou zábavou bolo vždy sledovanie kreslených seriálov, ktorých mal dostatok najskôr na Cartoon Networku, neskôr na Supermaxe a až do dnešného dňa na Jetixe, na ktorý poctivo ako správny konzumný otec učil svoje deti. Napriek tomu, že celú základku chlapec vykazoval nadpriemerné nadanie, jeho otec ho pod zámienkou, že remeslo má zlaté dno, hodil na učňovku za murára. Petra tam úplne vygumovali. Jeho spolužiaci mali stredoveké názory a neboli schopní sa odučiť zaťahovať, pardon, nie neboli schopní, nechcelo sa im. Boli spokojní s tým, že ich každý považuje za magorov a páčilo sa im to. Peter bol po celú učňovku najlepší v triede a nadstavbu s maturitou si dorábal ako jediný v ročníku. Na fuškách, na ktoré chodili zo školy ako na povinnú prax si zarobil na počítač a prácou v supermarkete si prvyrábal na internet. Podľa jeho otca to boli zbytočne vyhodené peniaze. Za to synovi často nadával. Matka sa nikdy neozvala aby Petra obhájila a tak sa chlapec prestal veľmi skoro doma cítiť ako doma. Na internete sa veľmi rýchlo naučil základy angličtiny a po mature padal von. Šiel do Birminghamu. Inteligentných stavbárov potrebovali skoro všade. Peter bol čoskoro na dračku. Nestíhal plniť pracovné úlohy. Mal osemnásť hodinový pracvný deň a víkendy nepoznal. Počas dvoch rokov svojho pôsobenia v anglicku mal prestávku len raz. Po prvom polroku nachladol a rýchlo dostal zápal pľúc. Stálo ho to všetky našetrené peniaze. Razhodol sa začať odznova. Makal ešte tvrdšie ako dovtedy a keď sa po ďalších dvoch rokoch vrátil “domov” bola väčšina jeho kamošov v dlhoch. Mnohí z nich sa už aj oženili. Peter mal za ten krátky čas strávený v zahraničí už našetrené nejaké drobné, preto ihneď po príchode sa dal do zháňania bytu. Netrvalo dlho a sťahoval sa do vlastného. Jeho otec, rokmi postupne zmenený na alkoholika sa akosi pričasto chodieval pozerať ako sa synáčik má. Cestou z krčmy ho vždy rád počastoval náštevou a hovoril mu, že už je načase, aby si našiel ženu a založil rodinu. Kašľal naňho ako vždy a za zostávajúce peniaze si kúpil auto a rozbehol biznis. V Anglicku stretol mnohých Slovákov a dozvedel sa od nich všeliaké zaujímavé veci. Pustil sa do podnikania so stavebninami. Po štyroch rokoch sa mu narodil prvý syn, zatiaľčo on dodával materiál už skoro v celej krajine. Kvalitné anglické stavebniny a nízke ceny boli zárukou úspechu. So svojou ženou bol úplne spokojný. Nedosiahol pri nej nikdy niečo, čo by sa dalo nazvať šťastím, ale mal ju rád a vyhovovala mu povahou. Okrem toho ešte mával pravidelný sex so svojou sekretárkou, dožadujúcou sa orál po orále vyššieho a vyššieho platu. Nakoniec ju vykopol a ona ho zažalovala za sexuálne obťažovanie. Súdny spor síce vyhral, no s ukončením sporu sa skončilo aj jeho manželstvo a vďaka šikovne vymyslenej predmanželskej zmluve prišiel o všetko. To ho však ešte stále nedostalo na kolená. V ten večer ho tak kriticky rozrušila správa, že má rakovinu. Jeho súkromný lekár mu to oznámil asi pred hodinou, keď našiel na stole položené obálky s výsledkami krvných testov. Peter mal leukémiu. Poloožratý, s motajúcim sa jazykom a stŕpnutými nohami sa po zaplatení sotva vyterigal z reštiky. Prešiel ulicu a rozmýšľal, či si štreku naprieč cestou bez obzretia nezopakuje. Ale nie. Nechcel. Určite nie ešte dnes večer. Má toho pred sebou veľmi veľa. Musí teraz za polrok stihnúť to, čo mu inokedy trvalo aj tri roky. Z úvah ho vytrhol klaxón okolo prechádzajúceho autobusu. Vodič sa zľakol ako ešte nikdy. Keď zistil, že chodca minul, zaliala ho horúčava ukľudnenia. Chýbalo len málo, aby si ukončil už niekoľko rokov stagnujúcu kariéru. Zastavil, stlačil tlačidlo na otváranie dverí, počkal, kým ctihodní občania vystúpia a iní zas nastúpia, stlačil tlačidlo najskôr pre výstražný signál, aby už ctihodní viac nenastupovali ani nevystupovali, a potom pre zatváranie dverí. Zaradil jednotku, púšťal spojku, stláčal plyn a pomaly uviedol kolos do pohybu. Spojka ako vždy zachrapčala, až sa zľakol, že to nevydrží. Blikol smerovkou, pozrel do späťáku a zaradil sa do premávky. Autobus pokračoval svojou typickou trasou na sever. Pätnásta zatávka v poradí bola konečná. Vodič opustil autobus až po pasažieroch. Zhasol svetlá a zamkol dvere. Počkať na prvý nočný spoj a pobrať sa domov, to bol jeho plán. Do toho však nezapadali štyria mládenci s vyskakovacími nožmi, ktrorí ho v jednej chvíli obklopili. Nie, to sa nemôže stať, hovoril si šofér, mne určite nie. “Chlapci, máte toho nesprávneho,” povedal. Počul surový, uštipačný smiech a pamätal si už len ako ho jeden z nich bodol do brucha. Potom stratil vedomie. Jozef pomaly vytiahol nôž z rany. Nemohol uveriť, že to urobil. Bolo mu to cudzie. Tá ruka nebola jeho, ten nôž mu nepatril. Videl, ako sa mužovi prevrátili oči a bezvládne klesol na zem, na čo ho Jožovi kamoši začali divo kopať do rebier. Utekal, zvracal a zas utekal. Nemohol sa zastaviť. Prečo to len urobil. Nemuselo to zájsť až tak ďaleko. Ne... mal ešte len päť rokov keď mu zomrela matka a pár dní na to aj otec. Ujali sa ho starí rodičia a peniaze zo životných poistiek rodičov odložili na horšie časy. Tie však nenastali a aj vďaka dedkovym šikovným obratom na burze Jozef dopel ako milionár. Peniaze na štúdium uňho teda nebývali problémom. Peniaze vlastne uňho nebývali problémom nikdy. Starkí by mu zniesli aj modré z neba a chlapec bol nenáročný. Materiálneho mal vždy dostatok. No ako to už býva, človek bije ruku, čo ho živí a Jozef sa napriek bezchybnému prospechu stal aj najväčším delikventom v ročníku.

---

Druhý diel

„Dobrý deň! Volám sa Indigo Montoya. Zabili ste môjho otca. Pripravte sa zomrieť!“
Princezná Nevesta

Čo znamená absolútne zlo? A existuje vôbec? Keď existuje absolútne zlo existuje aj absolútne dobro? Ako proti sebe bojujú, ak vôbec bojujú? Ako dvojití agenti? Dobro sa tvári ako zlo a naopak? Ako to vlastne je? A čo dnes znamená dobro? Hrá to vôbec rolu? Prečo zlo stelesňujeme a dobro nie? Ako je zlo stelesnené? Sú dobro a zlo ešte vôbec? Prečo je všetko dobré zároveň nepríjemné a to zlé láka? Vari nie sme pre dobro stavaní? A kto ich vymyslel? Teda prečo existujú? Je na to nejaký dôvod? Má vari všetko svoj dôvod aj pôvod? Kam táto úvaha vedie? Sú to všetko zbytočné otázky? ...Áno. A posledná z nich bola jediná, ktorá si aj našla svoju odpoveď...

„Vieš ako sa vraví, ojebeš ma raz, tvoja vina, urobíš to druhý krát, ja ti uverím, je to moja vina.“
Supa (z kapely Moja Reč) – Návod (Grimasov mixtape – Kto dá viac); prevzaté od Stephena Kinga – Dolores (v origináli Dolores Claiborne)

Veľký, slabý, úbohý a životom ukrivdený Jozef spáchal zločin a nikto a nič mu už nepomôže v tom, aby to akokoľvek odčinil. A prečo by to mal vlastne odčiňovať? Vykúpil svoj život životom niekoho iného. Už od desiatich sa postupne približoval k myšlienkam satanizmu a v trinástich k nemu aj dospel. Bolo to preto, že každého prijímali do svojho spolku až od trinástich, čo bol, minimálne podľa povery a ich zvykov, ‘diablov vek‘. Spolok, či skôr skupina, sa označovali ako Saitn. Malá slovná hračka. Prekrútené saint tak aby sa podobalo slovu Satan. Ale nejde o to, ako by povedal Rasťo Piško v Pošte Horný Výplach, dôležité bolo, že po tom, čo ich chcel v osemnástke opustiť, mu dali ultimátum. „Tak, ako keď sa upíšeš diablovi, musíš svoju dušu vykúpiť dušou iného, aby si sa z jeho područia vymanil, tak keď chceš od nás odísť, musíš sa vykúpiť činom. Tak to hovorí zákon.“ Ten čo to hovoril bol čistý hajzel, volal sa Oldrich. Možno bol taký hajzel už len kvôli menu, ale poďme sa baviť o Oldrichovej priateľke. Volala sa Nina a mala nádherné oceľovosivé oči a nevinnú tvár. Jej otec bol vodič autobusu. Áno, práve ten vodič, ktorý teraz ležal v záchranke a bol odvážaný do najbližšej nemocnice s poškodením žalúdka a pečene s doživotnými následkami. Ona nariadila koho má Jozef zraniť a aj kedy. O Jozefovom odchode vedela skôr než všetci ostatní, a preto stihla všetko naplánovať. Nič zložité to nebolo, no isté bolo jedno. Chcela mať od toho agresívneho magora, svojho fotra, naveky pokoj a Jozef bol jej cestou. Avšak nepokladajme Jozefov život za stratený. O pár rokov už na všetko zabudne a ešte trošku neskôr na to zabudnú aj ostatní a poslední na to zabudnú policajti. A všetci umierali šťastne až kým nepomreli alebo neboli zavraždení. Či?

Nikto nesúhlasí.

Avšak jedno je všetkým jasné. Nina od svojho fotra pokoj určite nemala. Totiž Jozefov útok prežil a keď sa vrátil zas domov, bol ešte väčšia sviňa ako kedykoľvek predtým. To, že bol vystavený napospas svojim opatrovateľom počas posledných dvoch mesiacov v nemocnici a potom ešte ďalšie tri týždne doma spôsobili, že sa cítil nesamostatný a nevedel im to odpustiť. Už sa nikdy nechcel vrátiť do nemocnice a práve to Ninu o desať rokov dopomohlo s područia tohto tyrana, keď umrel vo zvieracích bolestiach doma na rakovinu. Dievča však aj naďalej trpelo pod iným debilom, ktorý bol jej druhom už odkedy sa dala k Saitnu. Áno, bol to Oldrich a nenávidela ho tak strašne ako ho milovala. Dopadla presne ako jej matka a to si nevedela do konca života odpustiť. V kombinácii s jej vypočítavou povahou dáva zmysel, že ho po troch rokoch, keď ju zas raz ožratý zmlátil, zavraždila v spánku. Podrezala ho jeho vlastným útočným nožom, ktorým zmrzačil už bezpočet svojich oponentov na ulici.